Prepojovač šnúrový nástenný
Základný princíp telefónneho spojenia spočíva v kombinácii Bellovho slúchadla (elektromagnet, rozkmitávajúci priľahlú membránu v závislosti od zmien intenzity prúdu vo vinutí elektromagnetu) a Hughesovho mikrofónu (membrána rozkmitávajúca uhlíkové čiastočky, zapojené do elektrického obvodu s batériou, napájajúceho elektromagnet slúchadla; zmena prechodového odporu rozkmitávaných uhlíkových čiastočiek moduluje prúd v obvode), spojených navzájom líniovým vedením.
Pre spojovanie vzdialenejších staníc bez prílišného útlmu je ďalej nevyhnutné prenášať elektrický signál pri nižších prúdoch a vyšších napätiach. To sa dosiahlo vstavaním oddeľovacích transformátorkov do okruhu mikrofónu, čím sa galvanicky oddelil miestny okruh mikrofónu od okruhu diaľkového vedenia slúchadiel; v dôsledku toho prebieha diaľkovým okruhom len striedavý prúd s pomerne vysokým napätím a nízkou intenzitou. Ďalej je súčasťou telefónnej siete návestné zariadenie, vyzývajúce cieľovú stanicu na prevzatie hovoru. Využívanie telefónneho vedenia aj pre návestenie (vyzváňanie) je umožnené vidlicovým vypínačom, zapínaným zavesením slúchadla na vidlicu, ktorý počas návestenia odpája okruh mikrofónu. Všetky tieto vynálezy sa objavili v priebehu tretej štvrtiny 19. stor.
V železničnej službe sa telefónne zariadenia začali používať už v priebehu 80. rokov 19. stor., najskôr pre spojenie medzi stanicou a pracoviskami na trati, alebo v rámci stanice, pričom išlo vždy o telefóny sústavy miestnej batérie (MB). Vzájomnú komunikáciu v telefónnej sieti, obsahujúcej viac, než dvoch účastníkov umožňovali manuálne telefónne prepojovače, doplňujúce zariadenie štandardnej účastníckej stanice sústavy MB v prepojovacej stanici. Do tohto prepojovača bola každá zúčastnená linka zapojená svojím líniovým vedením, ukončeným zvierkou a účastníckou návestnou padacou klapkou, identifikujúcou volajúceho účastníka. Ak si želala ktorákoľvek z liniek komunikovať s inou linkou, spojila sa najprv s obsluhou manuálneho prepojovača v ústrednej stanici. Prichádzajúce volanie sa v ústrednej stanici signalizovalo spadnutím účastníckej návestnej klapky volajúceho, na čo obsluha ústrednej stanice reagovala pripojením svojho telefónneho prístroja prepojovacou šnúrou do zvierky volajúceho. Po vypočutí žiadosti volajúceho prepojila obsluha svoj prístroj s linkou volaného, svojím induktorom (resp. iným signálnym zariadením) mu signalizovala prichádzajúci hovor a následne prepojila volaného a volajúceho. Súčasne zdvihla spadnuté návestné klapky. Skončenie hovoru signalizovala jedna z volajúcich staníc (alebo obidve) zatočením kľuky induktora svojho prístroja, čo sa prejavilo v ústredni spadnutím tzv. záverečnej návestnej klapky, zapojenej do prepojovacej šnúry. Na to reagovala ústredňa odpojením obidvoch účastníkov a uvedením prepojovacieho zaradenia do východiskového stavu.
Najjednoduchším typom prepojovača je tzv. jednošnúrový prepojovač. Jeho obsluha má k dispozícii obmedzený počet prepojovacích šnúr s vloženou záverečnou návestnou klapkou a zvierkou pre priposluch). Svoj prístroj obsluha zapína do líniového vedenia vlastnou pripojovacou šnúrou. Obsluha teda musí pri zapojovaní hovoru pred zapojením prepojovacej šnúry svoj prístroj odpojiť.
Predmetný zbierkový predmet predstavuje jednošnúrový manuálny prepojovač MB 2/10 kolínskej firmy Prchal; mosadzný výrobný štítok na čelnej stene prístroja nesie nápis „B. K. PRCHALOVÉ & SPOL., ELEKTROTECHNICKÝ ZÁVOD V KOLÍNĚ. Prístroj pochádza z obdobia pred rokom 1936. Všetky zariadenia sú v ňom umiestnené do nástennej hranolovitej drevenej skrine. Na čelnej zvislej stene skrine je v jej hornej časti pod dvojicou signálnych zvončekov umiestených 10 účastníckych návestných klapiek vo dvoch radoch. Pod nimi je jeden rad so 4 závernými klapkami (každá zapojená do jednej prepojovacej šnúry). Nižšie nasledujú dva rady účastníckych zvierok (po 5 v každom rade) a 1 rad so 4 zvierkami pre priposluch (každá zapojená do jednej prepojovacej šnúry). Ešte nižšie je 6 zvierok pre diaľkové spojenie (z toho 4 pre vlastné diaľkové líniové vedenia a dve pre priposluch). Na najnižšom mieste zvierkového poľa je 9 slepých zvierok – z toho osem slúži pre umiestnenie koncových kolíkov štyroch prepojovacích šnúr, jedna pre kolík vlastnej telefónnej stanice obsluhy. Na pravej bočnej stene je v jej spodnej časti umiestnený otvor pre kľuku induktora, na ľavej bočnej stene sa v hornej časti nachádza hák vidlicového vypínača. Na ňom je zavesený nepôvodný mikrotelefón s bakelitovým obalom, pripojený na skriňu prepojovača šnúrou s textilným opletom.
Zbierkový predmet bol získaný v roku 2001 vlastným zberom na Čiernohronskej železnici (neformálny dar p. Ing. Aleša Bílka). Umiestnený je v expozícii Múzea dopravy STM Bratislava.
