Parný rušeň 431.014 (dvojvalcový dvojčitý tendrový parný rušeň na prehriatu paru s usporiadaním náprav 1´ D 1´ a ventilovým rozvodom parného stroja pre miestne železnice s najľahším zvrškom, r. v. 1944, výrobca Floridsdorf, výrobné číslo 16 084) bol objednaný Slovenskými železnicami 12.12.1941 objednávkou č. Ž-359-UNP/5-41 spolu s ďalšími 14 rovnakými rušňami. Stroje boli dodané v máji a júni roku 1944. Desať prakticky rovnakých rušňov bolo Slovenským železniciam dodaných už v januári a februári 1942. Svojou konštrukciou zodpovedali staršej konštrukcii rakúskych rušňov radov 378 a 478 BBÖ, iniciovanej roku 1924 vrchným radom viedenského Ministerstva železníc Ing. Alexandrom Lehnerom s cieľom zjednotiť roztrieštený rušňový park rakúskych miestnych železníc v období po prvej svetovej vojne (tieto rušne boli vyrábané všetkými rakúskymi lokomotívkami v rokoch 1927 - 1931 v celkovom počte 167 ks). K dvadsiatim piatim slovenským rušňom pribudlo po roku 1945 ďalších 6 pôvodne rakúskych lokomotív. V slovenskom prostredí boli zaujímavé najmä ventilovým rozvodom parného stroja súst. Lentz. Rušne tohto typu boli prevádzkované predovšetkým v depách Bratislava hl. (najmä trať Zohor - Plavecký Mikuláš), Trenčianska Teplá (trať Nemšová - Lednické Rovne) a Zvolen (strojové stanice Lučenec, Tisovec, pob. rušň. depo Fiľakovo, Brezno) až do začiatku 70. rokov 20. stor. (podľa Železnice 5/93, str. 22 - 23). Predmetný rušeň bol začiatkom 70. rokov 20. stor. uložený v strojovej stanici Tisovec ako mobilizačná záloha. V súvislosti s natáčaním filmu "Deň, ktorý nezomrie" bol upravený opancierovaním a po skončení filmovania bol ako súčasť imitácie povstaleckého pancierového vlaku SNP uložený na pomník medzi železničnou stanicou a hradom vo Zvolene (od 1.3.1975). Zrušený bol dňa 27.12.1974 výnosom 28313/74 FMD. Rušeň bol po dlhodobom odstavení v rušňovom depe Vrútky v roku 2010 presunutý do depozitára MDC Bratislava východ, kde je aj v súčastnosti.
