Prístroj telefónny MB stolný PE
Základný princíp telefónneho spojenia spočíva v kombinácii Bellovho slúchadla (elektromagnet, rozkmitávajúci priľahlú membránu v závislosti od zmien intenzity prúdu vo vinutí elektromagnetu) a Hughesovho mikrofónu (membrána rozkmitávajúca uhlíkové čiastočky, zapojené do elektrického obvodu s batériou, napájajúceho elektromagnet slúchadla; zmena prechodového odporu rozkmitávaných uhlíkových čiastočiek moduluje prúd v obvode), spojených navzájom líniovým vedením.
Pre spojovanie vzdialenejších staníc bez prílišného útlmu je ďalej nevyhnutné prenášať elektrický signál pri nižších prúdoch a vyšších napätiach. To sa dosiahlo vstavaním oddeľovacích transformátorkov do okruhu mikrofónu, čím sa galvanicky oddelil miestny okruh mikrofónu od okruhu diaľkového vedenia slúchadiel; v dôsledku toho prebieha diaľkovým okruhom len striedavý prúd s pomerne vysokým napätím a nízkou intenzitou. Ďalej je súčasťou telefónnej siete návestné zariadenie, vyzývajúce cieľovú stanicu na prevzatie hovoru. Využívanie telefónneho vedenia aj pre návestenie (vyzváňanie) je umožnené vidlicovým vypínačom, zapínaným zavesením slúchadla na vidlicu, ktorý počas návestenia odpája okruh mikrofónu. Všetky tieto vynálezy sa objavili v priebehu tretej štvrtiny 19. stor.
Telefónne zariadenia prenášajú priamo ľudský hlas. Sú preto podstatne bezprostrednejšie, než telegrafné spojenie, založené na neosobných písomných správach. Na druhej strane absencia písomného dokumentu, resp. reprodukovateľného záznamu hovoru komplikuje jeho použitie v prípadoch, kedy si to závažnosť komunikácie vyžaduje (napr. pri riadení železničnej dopravy, kde bolo v medzistaničnej komunikácii už od začiatku etablované telegrafné spojenie). Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa na železnici začal uplatňovať nový vynález síce už v priebehu 80. rokov 19. stor., najskôr však iba na menej významné spojenia (spojenie v rámci stanice, alebo medzi stanicami a služobnými miestami na šírej trati, či náhrada telegrafu len na menej významných miestnych železniciach, vždy však v kombinácii s telefónnym zápisníkom).
Najstaršou formou telefónnych prístrojov sú telefóny sústavy miestnej batérie (okruh mikrofónu tu napája batéria v mieste telefónneho prístroja, pre návestenie hovoru sa používa striedavý prúd z induktoru; výhodou tohto systému je vysoká spoľahlivosť, keďže výkonný vyzváňací induktor dokáže prekonať nástrahy aj menej kvalitného líniového vedenia a napájací prúd mikrofónu nezávisí od jeho kvality vôbec). Na začiatku 20. stor. začali prvotnú nástennú podobu týchto prístrojov vytláčať ich stolné varianty. Všetky rozmernejšie súčasti tohto typu telefónu sú tu sústredené v kompaktnej skrinke, z ktorej je na pravej strane vyvedená kľuka induktoru. Na jej hornej strane je vhodne upravené miesto pre uloženie tzv. mikrotelefónu, ktorý je vlastne spojením mikrofónu a slúchadla do spoločného celku. Hmotnosť zloženého mikrotelefónu sa prenáša na kontakty vidlicového vypínača a zapája vyzváňací okruh do líniového vedenia.
Predmetný stolný telefón sústavy miestnej batérie je výrobkom kolínskej firmy Prchal-Ericsson a pochádza pravdepodobne zo 40. rokov 20. stor. Základom prístroja je čierna bakelitová, dobovo módne dizajnovaná skrinka so zakomponovaným úložným miestom pre mikrotelefón. Je unifikovaná s bakelitovými skrinkami automatických prístrojov firmy, od ktorých sa odlišuje prakticky len odoberateľným prekrytím otvoru pre číselnicu, priznaného mierne vystupujúcou siluetou. Puzdro mikrotelefónu je takisto vyhotovené z bakelitu. Pripojené je k telesu telefónu nepôvodnou špirálovo zvinutou telefónnou šnúrou s plastovou izoláciou. Súčasťou zbierkového predmetu je rozmerná pripojovacia ružica tvaru plechovej skrinky, v ktorej sú – na rozdiel od štandardného usporiadania – umiestnené signálne zvončeky.
Zbierkový predmet je neformálnym darom p. Ing. Jana Šatavu z roku 2002. Umiestnený je v depozitári MDC Bratislava východ.
