Súprava zvonková konzolová malá
Pre spojenie medzi stanicami a početnými pracoviskami na šírej trati (strážnici trate, závorári) slúžili od počiatkov železničnej dopravy optické košové návestidlá. Vzhľadom na nevýhody tohto systému (zdĺhavosť signalizácie, zlá viditeľnosť pri nepriaznivom počasí) boli na našich železniciach od začiatku 60. rokov 19. stor. košové návestidlá postupne nahradzované priebežnými elektrickými zvonkovými signálnymi zariadeniami. Najdôležitejšie informácie („Vlak pôjde/nepôjde po správnej/nesprávnej koľaji, resp. z trate ku koncu/začiatku dráhy“, „Zastavte všetky vlaky“, „Pošlite pomocný rušeň“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi a lekármi“, „Vozne ušli“, „Nastavte hodiny“) boli pri tomto systéme vyjadrené skupinami zvonkových úderov s rôznymi intervalmi medzi jednotlivými údermi. Technicky bolo zariadenie realizované ako liatinový zvon (umiestnené na streche strážneho domu, na konzole upevnenej ku stene staničnej budovy alebo na samostatnom stojane), na ktorý udieralo kladivo, ovládané špeciálne upraveným hodinovým strojom. Ten bol spúšťaný elektrickým impulzom z miesta, odkiaľ sa návesť dávala (obvykle z niektorej z priľahlých staníc) a po každom jednotlivom údere sa automaticky zastavil. Prvé zvonkové zariadenia, uplatňované na území Slovenska od roku 1861 Spoločnosťou štátnej dráhy (StEG), používali ako elektrický impulz prerušenie stáleho jednosmerného prúdu. Koncom 19. stor. bola spoľahlivosť zvonkového návestenia výrazne zvýšená vybavovaním hodinového stroja s použitím impulzov striedavého prúdu z ručného induktoru. Zvonkové zariadenia slúžili na našich železniciach spoľahlivo až do polovice 50. rokov 20. stor., kedy boli definitívne nahradené telefónom.
Predmetný zbierkový predmet reprezentuje malú konzolovú súpravu, určenú pre umiestnenie na stene služobných budov – staníc, strážnych domov alebo stanovíšť závorárov. Toto usporiadanie reprezentuje pravdepodobne najnovšiu podobu tohto druhu zariadení zo začiatku 20. stor., ktorá bola navyše charakteristická len pre Uhorsko. Jeho základom je liatinová konzola, pripevnená na stenu budovy a nesúca na svojom konci nahor smerujúci oceľový tŕň. Na jeho hornom konci je teleso zvonku (cymbalu) a nad ním plechová strieška štvorcového pôdorysu, diagonálne vystužená vylisovanými rebrami. Na vodorovnom ramene konzoly je umiestnené ložisko s bicím kladivkom, ktoré je spätne odpružené, aby sa v kľudovej polohe nedotýkalo cymbalu a netlmilo tak jeho zvuk. Na spodný koniec kladivka sa pripájalo ťahadlo k hodinovému stroju, ktorý bol v tomto prípade umiestnený v služobnej miestnosti strážneho domu a nie je súčasťou tohto zbierkového predmetu.
Predmetná konzolová zvonková súprava bola získaná v roku 1990 z opusteného strážneho domu v blízkosti stanice Melčice. V súčasnosti je umiestnená v expozícii Múzea dopravy STM.
