Zariadenie zabezpečovacie reléové ZSSR zo žst. Kysak
Súlad medzi reálnym stavom dopravnej cesty a informáciou o tomto stave, poskytovanou rušňovodičovi prostredníctvom návestidla je nevyhnutným predpokladom bezpečnej železničnej dopravy. Pri zabezpečení prejazdu vlaku cez železničnú stanicu začal vývoj u najjednoduchších zariadení, podmieňujúcich mechanickou cestou (pravítkovým systémom) postavenie návestidla do polohy dovoľujúcej jazdu iba prestavením výmen do jednej z povolených kombinácií ich polohy. Pokračoval elektromechanickými zariadeniami, zväčšujúcimi dĺžku zabezpečených staníc, umožňujúcimi pomocou Frischenových hradlových zámkov vzájomnú kontrolu práce zúčastnených zamestnancov a zriaďujúcimi i závislosť obsluhy staničných návestidiel na situácii v nadväzujúcich traťových úsekoch. V 30. a 40. rokoch 20. stor. nasledovala krátka epizóda elektrodynamických zariadení, ktoré síce ešte zachovávali mechanické registre pre zriadenie závislosti vzájomnej polohy návestidiel a výmen, ale nahradili fyzickú námahu pri obsluhe výmen a návestidiel zavedením elektromotorických prestavníkov, či svetelných návestidiel a umožnili kontrolovať voľnosť jednotlivých staničných koľají, uzatvorenie nadväzujúcich priecestí i skutočnú polohu jazykov výmen po ich prestavení. Na začiatku druhej polovice 20. stor. sa začali objavovať reléové staničné zabezpečovacie zariadenia, označované aj ako zariadenia sústavy voľnej páky (na rozdiel od všetkých predchádzajúcich staničných zabezpečovacích systémov totiž na nich bolo možné kedykoľvek manipulovať so všetkými ovládacími prvkami; zabezpečovací účinok sa prejavil v tom, že pokyn prosto nebol splnený, ak neboli naplnené všetky na to potrebné predpoklady). Tie úplne odstránili akékoľvek mechanické registre, ktorých blokovací účinok nahradili elektrické obvody, uzatvárané kontaktmi viacerých relé len za predpokladu splnenia všetkých podmienok, daných záverovou tabuľku (táto tabuľka určuje povolenú kombináciu jednotlivých prvkov v staničnom koľajisku pre každú konkrétnu vlakovú cestu, ako i postup obsluhy zabezpečovacieho zariadenia pri jej príprave a zrušení) a kontrolovaných samostatnými elektrickými obvodmi týchto relé. Významnou výhodou tejto skupiny staničných zabezpečovacích zariadení bola možnosť ich diaľkovej obsluhy.
Celé reléové staničné zabezpečovacie zariadenie bolo obvykle tvorené ovládacím pultom v dopravnej kancelárií s ovládacími prvkami, priamo obsluhovanými výpravcom, a samostatnou reléovou miestnosťou, v ktorej boli na špeciálne policiach uložené všetky relé. Všetky tieto zariadenia boli so zariadeniami v koľajisku (prestavníky, závorníky, návestidlá, priecestné zariadenia apod.) a medzi sebou navzájom pospájané kábelovými vedeniami.
Reléové staničné zabezpečovacie zariadenie je napájané najčastejšie striedavým prúdom z verejnej siete prostredníctvom rozvádzača, umiestneného obvykle v reléovej miestnosti. Ďalej sa pre napájanie niektorých reléových obvodov, vyžadujúcich jednosmerný prúd, používajú aj olovené, alebo nikelkadmiové akumulátory.
Po prvých reléových zabezpečovacích zariadeniach švédskej firmy Ericsson Signalbolaget opanovali pole od konca prvej polovice 50. rokov 20. stor. zabezpečovacie zariadenia ZSSR. Patrilo medzi ne i zariadenie v železničnej stanici Kysak, inštalované v roku 1954. Išlo o zariadenie s individuálnym ovládaním výmen, t. zn., že každá jedna výmena sa obsluhovala vlastným ovládacím prvkom (na rozdiel od novších zariadení s cestovým radením, ktoré sa ovládalo len tlačidlami na začiatku a konci vlakovej cesty).
Najviditeľnejšou súčasťou tohto reléového zabezpečovacieho zariadenia je ovládací pult výpravcu. Je tvorený troma plechovými skriňami, usporiadanými do tvaru písmena „U“ s rozovretými ramenami. Prevažnú väčšinu zvislej plochy hornej polovice vnútornej strany týchto skríň tvorí svetelný koľajový plán stanice. Je na ňom znázornené koľajisko stanice, pričom jednotlivé čiary sú vytvorené priesvitkami, ktoré možno podsvecovať žiarovkami bielej alebo červenej farby. Ďalej sú na doske umiestnené na príslušných miestach symboly svetelných návestidiel s rôznofarebnými kontrolnými žiarovkami, svietiacimi vždy farbou, zodpovedajúcou návesti návestidla. Pred symbolom hlavného návestidla sú pozdĺž symbolu koľaje umiestnené dve dvojité tlačidlá (skladajúce sa z vnútorného a vonkajšieho tlačidla), pred symbolom ostatných návestidiel je len jedno také tlačidlo. Pod koľajovým plánom sa nachádzajú dvojpolohové radiče pre prestavovanie jednotlivých výmen a ďalšie ovládacie prvky (odovzdanie obsluhy výmen na stavadlo, tlmenie intenzity svetiel návestidiel, vypnutie signalizačného zvonku, zavedenie automatickej činnosti hlavných návestidiel hlavných koľají apod.). Pod týmito ovládačmi sa nachádza vodorovná pracovná plocha stola výpravcu.
Ak cez stanicu neprechádza žiadny vlak, nevykonáva sa žiaden posun, dopravné koľaje nie sú obsadené vozidlami a nepripravuje sa žiadna vlaková alebo posunová cesta, nesvieti pod priesvitkami koľajového plánu žiadna žiarovka. Po prestavení výmenových radičov pre nejakú vlakovú alebo posunovú cestu výpravca najprv prekontroluje správnosť postavenej cesty stlačením vnútorného tlačidla pri návestidle, ktorým sa má dovoliť jazda. Ak bola cesta postavená správne, rozsvietia sa pod priesvitkami koľají tejto cesty žiarovky bielej farby. Nato môže výpravca rozsvietiť aj príslušné návestidlo úplným stlačením tlačidla (stlačí sa aj vonkajšie tlačidlo). Pritom pri hlavných návestidlách s dvoma dvojitými tlačidlami vždy tlačidlo bližšie k symbolu návestidla slúži pre postavenie posunovacej cesty, vzdialenejšie tlačidlo pre stavanie vlakovej cesty. Obsadzovanie jednotlivých koľajových obvodov cesty vozidlami signalizuje výpravcovi zmeny farby podsvietenia z bielej na červenú.
Predmetné zariadenie MDC získalo prevodom od Oblastného riaditeľstva Košice v stanici Kysak v rámci aktivácie nového zabezpečovacieho zariadenia v roku 2009. V súčasnosti je umiestnené v bratislavskom depozitári MDC.
