Rušeň 310.433 (dvojvalcový dvojčitý parný tendrový rušeň na mokrú paru s usporiadaním náprav C pre miestne železnice, r. v. 1896, výrobca Budapest, výrobné číslo 957) je predstaviteľom rušňového radu skonštruovaného pre službu na miestnych železniciach bývalého Uhorska. Akcelerujúca výstavba miestnych železníc si už na začiatku 80. rokov 19. stor. vyžiadala stavbu vhodných parných rušňov s nízkou obstarávacou cenou i prevádzkovými nákladmi, primeranými nápravovými zaťaženiami a vysokou priechodivosťou oblúkmi. V roku 1885 lokomotívka v Budapešti skonštruovala mimoriadne úspešný stroj triedy XII MÁV (neskôr 377 MÁV), ktorý na ďalších dvadsať rokov prakticky úplne ovládol prevádzku na trakčne nenáročných uhorských miestnych železniciach. Bola to veľmi jednoduchá tendrovka s troma spriahnutými nápravami bez stavacích klinov osových ložísk, vtedy obvyklým vonkajším rámom, hallskými kľukami a parným strojom bez predného vedenia poháňajúcim druhú nápravu. Rozvod Stephenson bol umiestnený medzi spojnicami a rámom rušňa. Pri viacerých strojoch sa zvláštnosťou konštrukcie kotla stali pece typu Polonceau bez stropných rozpier. Veľké previslé hmoty stroja i skriňového kotla obmedzili síce najvyššiu dovolenú rýchlosť rušňa na 45 km/h (pri strojovom chode dokonca iba 30 km/h), pre vtedajšiu prevádzku na miestnych železniciach to ale postačovalo. V rokoch 1885 - 1927 vyrobili lokomotívky v Budapešti, Arade, Viedenskom Novom Meste a lokomotívka StEG vo Viedni celkom 534 týchto rušňov. Roku 1918 prevzali ČSD od MÁV 53 strojov tohto typu a pridelili im označenie 310.4. Ďalších 13 kusov takmer zhodných rušňov, jazdiacich na Košicko-bohumínskej železnici, obdržalo označenie 310.5. Rad bol v prevádzke na miestnych železniciach a napokon na staničnom a výhrevenskom posune do roku 1957. Mnohé rušne však jazdili na vlečkách slovenských priemyselných podnikov, najmä cukrovarov, až do konca 60. rokov 20. stor. Predmetný rušeň niesol po prevzatí MÁV číslo XII.5495, po roku 1911 bol preznačený na 377.313. ČSD mu pridelili číslo 410.433. Do 5.10.1935 bol evidovaný vo výhrevni Zvolen, od tohto dátumu prešiel do správy výhrevne Košice. V rokoch 1949 - 1950 je evidovaný v depách Leopoldov a Prievidza. V roku 1931 obdržal rušeň nový kotol, ktorý vyrobili dielne štátnych dráh v Prahe, Masarykovo nádražie s výrobným číslom 1655. Zrušený pri ČSD výnosom č. 124.23/24-52-254 z 2.1.1953, ale už od 4.10.1952 používaný v cukrovare Pohronský Ruskov. Prevádzkyschopný rušeň bol do júna 2008 zverený do starostlivosti Spolku Výhrevne Vrútky. Následne bol presunutý a umiestnený v areáli budovaného Národného železničného parku v starom rušňovom depe Bratislava východ. V roku 2014 prebiehali práce na oprave rušňa do prevádzkyschopného stavu.
