Závory ručné dvojdrôtové s predzváňaním, typ "Gőtz - oblúk"
Medzi základné charakteristické vlastnosti železničnej dopravy patrí nízky koeficient trenia medzi kolesom a koľajnicou, ako i fakt, že vlak je koľajovou dopravnou cestou nielen nesený, ale i vedený. Preto sa vlak nedokáže vyhnúť neočakávanej prekážke a pri pomerne značnej jeho rýchlosti ani zastaviť na vzdialenosť rozhľadu jeho rušňovodiča. Miestom, kde hrozí najväčšie nebezpečenstvo kolízie vlaku s neočakávanou prekážkou je miesto úrovňového kríženia železničnej a cestnej komunikácie, pričom z logiky veci prirodzene vyplýva princíp absolútnej prednosti vlaku pred všetkými účastníkmi cestnej dopravy. Preto už prvý železničný prevádzkový poriadok pre všetky korunné zeme rakúskej monarchie z roku 1851 stanovoval, že priechody cez dráhu musia byť opatrené silnými závorami, ktoré treba uzatvárať najmenej 5 minút pred príchodom vlaku. Spomedzi rôznych konštrukčných riešení tohto zadania (reťaze, priečne posúvané, alebo vodorovne otáčané zábrany apod.) sa čoskoro ustálila obvyklá konštrukcia závor s brvnami otočnými okolo vodorovnej osi a vyváženými protizávažím. Prispela k tomu výhodnosť v podobe dobrej viditeľnosti závorového brvna, malého nároku na miesto a fyzicky nenáročnej manipulácie, pripúšťajúcej i diaľkovú obsluhu. V prípade diaľkovej obsluhy bol používaný spočiatku jednoduchý jednodrôtový drôtovod, ktorý ťahom závory uzatváral. Závory boli za tým účelom vyvážené tak, že protizávažie spôsobovalo ich otváranie. Avšak nedostatočná bezpečnosť takého zariadenia (pri pretrhnutí drôtovodu došlo k otvoreniu závor) viedla už koncom 19. stor. k nástupu závor s dvojdrôtovým pohonom. S ohľadom na ustanovenie dohovoru o technickej jednotnosti železníc o povinnosti signalizovať spúšťanie závor zvonkovým signálom z roku 1889 boli závory vo väčšej vzdialenosti od miesta ich obsluhy vybavované predzváňacím zariadením, ktoré zaručovalo dodržanie určitej predzváňacej doby pred začiatkom spúšťania závor.
Jedným zo starších zariadení s dvojdrôtovým pohonom, pochádzajúcim pravdepodobne z počiatku 20. stor. sú závory sústavy Stephan v. Gőtz, tzv. „oblúkové“. Jeho základ tvorí dvojitý v zemi zakotvený stojan z oceľových profilov „U“. V zosilnených otvoroch týchto uholníkov sú vložené čapy oceľovej objímky dreveného závorového brvna. Na tejto objímke je uložený ľahký vodiaci oceľový profil „u“ v tvare oblúkového segmentu pre usmernenie pohybového oceľového lana zdvíhajúceho a spúšťajúceho závory, ako aj protizávažie, rovnovážne vyvažujúce závorové brvno. Pohybové lano je vyhotovené ako krátka slučka, usmernená systémom vodiacich kladiek a spájajúca závory s pohonnou kladkou, umiestnenou na hornom konci samostatne stojaceho stojanu s predzváňacím zariadením. Táto pohonná kladka závor je umiestnená na spoločnej osi s paralelnou predzváňacou kladkou, poháňanou dvojdrôtovým drôtovodom, spájajúcim závory s miestom ich obsluhy. Mechanizmus spojenia obidvoch kladiek zabezpečoval ich vzájomné pevné spojenie a spoločný pohyb až potom, čo predzváňacia kladka vykonala konštrukčne daný predzváňací pohyb. Samotné predzváňanie obstarával zvon s bicími kladivkami, umiestnený na vrchole predzváňacieho stojanu a krytý jednoduchou kužeľovitou plechovou strieškou.
Predmetný zbierkový predmet bol získaný nálezom v roku 1993 na priecestí v km 238,6 trate Zvolen – Kremnica – Vrútky medzi dopravňami Stará Kremnička – Bartošova Lehôtka. V súčasnosti sú závory inštalované v expozícii bratislavského Múzea dopravy STM.
