Už v roku 1875 bola stanovená povinnosť uzamykať tie výmeny, ktoré ležia vo vlakovej ceste prechodiacich vlakov, avšak už čoskoro sa táto povinnosť rozšírila na výmeny, ležiace vo vlakovej ceste každého vlaku. Za dôležitú vlastnosť účelnej konštrukcie výmenového zámku bola už od počiatku považovaná možnosť vybrať kľúč z výmenového zámku len vtedy, ak bol tento zámok uzamknutý. Prítomnosť kľúča na mieste zodpovedného zamestnanca (výpravcu, dozorcu výmen) teda bezpečne garantovala postavenie výmen do určitej polohy (podľa toho, ktorý jazyk výmeny bol uzamknutý). Keďže správne postavenie ktorejkoľvek vlakovej cesty znamenalo prestavenie konkrétnych výmen do určenej polohy a ich následné uzamknutie v nej, mohol byť tento stav preukazne doložený prítomnosťou zbierky konkrétnych kľúčov na stanovišti zodpovedného zamestnanca; to bolo zas podmienkou, umožňujúcou prestavenie návestidla do polohy dovoľujúcej jazdu.
Najjednoduchším zariadením, zabezpečujúcim mechanickú kontrolu dodržania tejto podmienky sa stala tzv. ústredná zámka, zavedená na ČSD pravdepodobne v priebehu 30. rokov 20. stor. Funkčnou podstatou tohto zariadenia bolo blokovanie kľúča od kozlíka pre obsluhu návestidiel, pokiaľ do neho neboli uzamknuté kľúče od výmen niektorej z povolených vlakových ciest.
Významným zdokonalením ústrednej zámky sa v čase krátko po druhej svetovej vojne stal tzv. bubnový prístroj, podstatne rozširujúci možný počet povolených vlakových ciest i počet obsluhovaných návestidiel. Konštrukčne je bubnový prístroj tvorený kovovou skriňou, obsahujúcou za maskou s kľúčovými otvormi pre maximálne 20 kľúčov od výmen, či výkoľajok (vo dvoch spodných radoch) a maximálne 8 kľúčov od návestidiel (v hornom rade) vo svojej prednej časti 20 zvislých pravítok s výrezom; každé z nich zdvíhané pri uzamykaní kľúča od určenej výmeny, či výkoľajky. Za týmito pravítkami sa nachádzajú dva nad sebou ležiace osemhranné otočné bubny s vodorovnou osou otáčania. Každý bubon možno otáčať do 8 rôznych polôh, z ktorých každá zodpovedá jednej možnej vlakovej ceste. Súčasne možno každý bubon do určitej miery posúvať pozdĺž svojej osi rotácie. V každom z možných pracovných natočení bubna (podľa počtu možných vlakových ciest v konkrétnej stanici) je na jeho obvode pozdĺž osi bubna pripevnený líniový systém kolíčkov v polohe, privrátenej ku zvislým pravítkam. Ich umiestnenie zodpovedá polohe pravítok tých výmenových kľúčov, ktoré ležia v tej-ktorej vlakovej ceste. Pri uzamknutí výmenového kľúča do jemu prislúchajúcemu otvoru sa zdvihne pravítko, prislúchajúce tomuto kľúču. Výrez na tomto pravítku sa tak posunie do úrovne kolíčkov na bubne. Ak sú do prístroja uzamknuté všetky kľúče, zodpovedajúce vybranej vlakovej ceste, je možné posunúť bubon pozdĺž jeho osi rotácie. Tým dôjde k zasunutiu kolíčkov na jeho obvode do výrezov v odpovedajúcich zvislých pravítkach. Po zablokovaní bubna jemu prináležiacim návestným tlačidlom, obsluhovaným z boku skrine prístroja, možno z bubnového prístroja vybrať návestný kľúč a obslúžiť návestidlo. Vybratím návestného kľúča sa fixuje návestné tlačidlo, ktoré blokuje bubon a s ním i kľúče výmen a výkoľajok, uzamknuté v prístroji, čím je dosiahnutá želaná závislosť návestidiel na výmenách. V prípade jednokoľajných tratí sa obvykle používa len jeden bubon. Druhý bubon sa uplatňuje v prípade dvojkoľajných tratí.
Bubnový prístroj sa v službe ČSD používal najčastejšie len pri prestavbách zabezpečovacích zariadení vo väčších staniciach pre zachovanie závislosti návestidiel a výmen počas vypnutia pôvodného staničného zabezpečovacieho zariadenia. Preto bolo obvyklé aj jeho doplňovania hradlovou skriňou, pre zachovanie elektrického záveru výmen z dopravnej kancelárie.
Predmetný zbierkový predmet bol získaný vlastným zberom v roku 1993 na pracovisku Oznamovacej a zabezpečovacej dištancie ŽSR Bratislava. Je umiestnený v expozícii bratislavského Múzea dopravy STM.
