Už v roku 1875 bola stanovená povinnosť uzamykať tie výmeny, ktoré ležia vo vlakovej ceste prechodiacich vlakov, avšak už čoskoro sa táto povinnosť rozšírila na výmeny, ležiace vo vlakovej ceste každého vlaku. Za dôležitú vlastnosť účelnej konštrukcie výmenového zámku bola už od počiatku považovaná možnosť vybrať kľúč z výmenového zámku len vtedy, ak bol tento zámok uzamknutý. Prítomnosť kľúča na mieste zodpovedného zamestnanca (výpravcu, dozorcu výmien) teda bezpečne garantovala postavenie výhybky do určitej polohy (podľa toho, ktorý jazyk výhybky bol uzamknutý). Na začiatku 20. stor. dospel vývoj výmenového zámku sústavy Götz do jeho dnešnej konsolidovanej podoby a ustálil sa aj charakteristický tvar štítkov výmenových kľúčov s číslom výmeny – štítok kľúča pre zámok odbočujúceho jazyka mal tvar rovnoramenného trojuholníka, priamemu jazyku odpovedal štvorec.
V staniciach bez akejkoľvek závislosti výmien na návestidlách (návestidlá bolo možné prestavovať do ľubovoľnej polohy bez ohľadu na polohu výmien) boli kľúče od uzamknutých výmien umiestňované na jednoduchú tabuľu s háčikmi v uzamknutej zasklenej skrinke podľa ich číselného poradia.
Predpis ČSD T 6 o obsluhe zabezpečovacích zariadení staničných a traťových z roku 1949 zaviedol v staniciach zo závislosťou výmien na návestidlách pre prípad vypnutia tejto závislosti (napr. v prípade údržby, či úprav zabezpečovacieho zariadenia) sofistikovanejšiu podobu tabule na vešanie kľúčov. Táto tabuľa bola vyhotovená špeciálne pre konkrétne stavadlo (pre konkrétne zhlavie) a určovala pomocou sústavy preklopných pravítok pre každú jednu vlakovú cestu, ktoré výmenové kľúče (podľa čísla i tvaru štítku) majú byť v úschove na výhybkárskom stavadle. Jej podstatou bola základová doska stanovených rozmerov, opatrená matným čiernym lakom. V jej hornej časti bol umiestnený koľajový plán príslušného staničného zhlavia s číselným označením jednotlivých výhybiek a výkoľajok (ten však na predmetnom zbierkovom predmete chýba). Pod týmto plánom bol umiestnený vodorovný rad háčikov pre kľúče, každý označený v riadku nad háčikmi číslom výhybky, či výkoľajky (resp. ich spoločne zabezpečovaných skupín), pre ktorú je určený. Pole tabule prislúchajúce každému kľúču bolo na celej ploche základnej tabule pod úrovňou háčikov vymedzené tenkými zvislými čiarami. V spodnej časti tabule boli umiestnené súbory preklopných pravítok. Ak bola priľahlá trať jednokoľajná, bol to jeden systém, nesúci na titulnej strane označenie „Od/do ... (názov priľahlej stanice)“ V prípade dvojkoľajnej trate sa použili dva systémy, pričom jeden bol označený „Od ... (názov priľahlej stanice)“, druhý „Do ... (názov priľahlej stanice)“. V každom systéme pravítok bol toľko pravítok, koľko vlakových ciest sa dalo v rámci systému zriadiť. Pravítka sa preklápali na účelne formovaných držiakoch podľa vodorovnej osi. Pre každú konkrétnu vlakovú cestu bola teda viditeľná predná strana nižšie ležiaceho pravítka a zadná strana vyššie ležiaceho pravítka. Na vyššom pravítku bolo pritom uvedené označenie vlakovej cesty, napr. „Od .... (názov priľahlej stanice) na koľaj č. 2“, na spodnom pravítku boli vyznačené pre každé jedno kľúčové pole tabule tvary štítkov, prislúchajúce tejto konkrétnej vlakovej ceste. Vlaková cesta sa považovala za dostatočne zabezpečenú, ak pre ňu určené výmenové kľúče boli zavesené na určených háčikoch tabule.
Použitie tejto formy tabule pre štandardné zabezpečovanie vlakovej dopravy v staniciach nevybavených závislosťou výmien na návestidlách určil prvý raz dopravný predpis ČSD D 2 z roku 1962.
Predmetná tabuľa na vešanie kľúčov pochádza pravdepodobne zo zvolenského zhlavia stanice Kriváň a bola získaná vlastným zberom v roku 1990 na pracovisku Oznamovacej a zabezpečovacej dištancie ČSD Zvolen. V súčasnosti je umiestnená v expozícii Múzea dopravy STM.
