Dištančné návestidlo (r.v. pravdepodobne 1891) je predstaviteľom elektricky ovládaného vzdialenostného návestidla Schönbachovej konštrukcie. Na území Rakúsko-Uhorska sa začali dištančné návestidlá používať začiatkom 60. rokov 19. storočia, umiestňovali sa 500 – 600 m pred stanice a ich úlohou bolo signalizovanie blížiacej sa stanice (dovoľovali alebo zakazovali vjazd vlaku do stanice). Jednalo sa o kruhové terče otočné okolo zvislej osi na drevených stožiaroch, ktoré boli ovládané jednodrôtovými tiahlami. Od roku 1865 sa používali pre dištančné návestidlá výhradne dvojdrôtové tiahla. Postupné predlžovanie staníc, ktoré prebiehalo v tom období malo negatívny vplyv na drôtovody. Tieto najmä pri križovaní s cestnými komunikáciami zamŕzali, čo malo za následok nemožnosť ovládať návestidlá. V roku 1864 bolo na území Rakúsko - Uhorska prvýkrát použité elektricky ovládané dištančné návestidlo konštrukcie Veratti a Leopolder. V tomto období vznikla aj Schönbachova konštrukcia. Na Slovensku sa objavili až koncom 60. rokov 19. storočia predovšetkým na tratiach StEG. Nekontrolovateľné správanie elektricky ovládaných dištančných návestidiel počas búrky však znamenalo zákaz ich používania v rokoch 1870-73. Od roku 1872 bola návestným predpisom zavedená povinnosť signalizovať postavenie v polohe „Stoj“ zvonením v dopravnej kancelárii. Vyzváňacie zariadenie umožnilo aj vytvorenie akejsi predzvesti pred dištančným návestidlom. Neskôr bola zvuková kontrola nahradená optickou. V roku 1869 bolo prvýkrát použité Křižíkove dištančné návestidlo, ktoré predstavovalo jednak tvarovú zmenu, jednak malo konštrukčné vylepšenia. Bolo stožiarové s prístrojovou skrinkou a bolo vybavené signalizáciou najnižšej polohy hnacieho závažia. V nasledujúcich obdobiach sa konštrukcia dištančných návestidiel už významnejšie nezmenila. Menilo sa už len ich použitie v prevádzke, vo funkcii hlavných vchodových návestidiel boli nahradené ramenovými návestidlami a postupne prešli do funkcie predzvestí. Používali sa približne do prvej polovice 40. rokov 20. storočia. V návestnom predpise z roku 1947 sa dištančné návestidlo už nevyskytuje. Základ návestidla tvorí drevená ihlanovitá konštrukcia s dreveným prekrytím doskami zvonka oplechovaná (v počiatkoch nebývali Schönbachove dištančné návestidlá oplechovávané). Na jednej strane ihlana sú dvierka pre prístup k hodinovému stroju. Na vrchu ihlanu je liatinová koruna s uložením hriadeľa návestného terča. Hriadeľ terča je dole uložený v pätnom ložisku umiestnenom na úrovni police s hodinovým strojom. Na vrchu hriadeľa je železný kruhový návestný terč s priemerom 850 mm. Pre ochranu pred nápormi vetra je na obvode terča 6 otvorov prekrytých pohyblivými plechovými klapkami. V strede je kruhový otvor, cez ktorý v noci svieti návestný lampáš. Návestný lampáš bol umiestnený v držiaku zozadu terča. Na boku jednej steny ihlana sú dve konzoly s izolátormi. Vo vnútri návestidla na úrovni pätného ložiska sa nachádza hodinový stroj s ťažkým závažím, ktoré vyvoláva samotný otáčavý pohyb návestného terča. Striedavý prúd potrebný na vybavovanie hnacieho stroja je vedený dvojdrôtovým vedením z induktora. Elektrické kontrolné zariadenie (slúžilo výpravcovi na kontrolu postavenia návestidla), zapínacie zariadenie a kontrolný prístroj sa nachádzali v dopravnej kancelárii. Predmetné návestidlo bolo do zbierok MDC získané dňa 19.6.1986. Pochádza zo zrušenej trate Šahy – Dregelypalánk, nachádzalo sa v bezprostrednej blízkosti štátnej hranice. Používalo sa približne až do zrušenia trate. Okolo roku 1991 bolo zreštaurované Strediskom technického rozvoja ČSD Čierna nad Tisou. V súčasnosti sa nachádza v expozícii Múzea dopravy STM Bratislava.
