Zariadenie prenosové JTT Eiton
Ďalekopisné prenosové zariadenie je súčasťou ďalekopisného systému, slúžiaceho pre rýchlu dopravu písomných správ z vysielacej do prijímacej stance. Podstatou fungovania ďalekopisného systému je špecifický spôsob kódovania každého písmena, číslice, alebo iného znaku, zadaného stlačením príslušnej klávesy na ďalekopisnom prístroji vysielacej stanice (podobnom mechanickému písaciemu stroju) kombináciou piatich prúdových, resp. bezprúdových impulzov. Tieto impulzy sa vytvárajú zapínaním a vypínaním jednosmerného prúdu do spojovacieho vedenia, čas trvania každého impulzu je 20 ms. V prijímači sú ihneď opäť dekódované a premenené na pohyb typového zariadenia, ktoré v ďalekopisnom prístroji prijímacej stanice vytlačí vyslaný znak na papier. Železničná ďalekopisná sieť na Slovensku začala vznikať v polovici 40. rokov 20. stor. a do konca 60. rokov 20. stor. celkom vytlačila svojho predchodcu – telegrafné zariadenie Morse. Prevádzkovala sa až do prvých rokov 21. stor.
Zmyslom prenosových zariadení v tomto systéme bolo zvýšiť prakticky využiteľnú komunikačnú vzdialenosť medzi vysielajúcou a prijímacou stanicou, ktorá dosahovala v jednoduchom zapojení (kombinácia bezprúdových a jednosmerných prúdových impulzov) bez zvláštnych prenosových zariadení nanajvýš 20 km. Túto vzdialenosť do istej miery zvyšoval prenos dvojakým prúdom. Podstatou tohto spôsobu prenosu je nahradenie bezprúdového impulzu prúdovým impulzom opačnej polarity – tým, sa dosiahne zníženie skreslenia vysielaných signálov. Ďalšou úlohou prenosových zariadení bolo umožniť paralelný prenos viacerých ďalekopisných spojení v jedinom spojovacom vedení. Najrozšírenejším princípom technickej realizácie obidvoch spomenutých úloh bola tzv. jednotónová telegrafia. Spočívala v transformácii jednosmerných prúdových alebo bezprúdových impulzov, vysielaných konkrétnym ďalekopisným prístrojom, na impulzy striedavého prúdu konkrétnej, pre tento ďalekopisný stroj nemennej frekvencie. Jednak sú prenosové pomery pre striedavý prúd i v dlhých vedeniach podstatne priaznivejšie, než je tomu v prípade jednosmerného prúdu, jednak možno v jedinom vedení preniesť viacero paralelných ďalekopisných korešpondencií, pokiaľ bude každá z nich pracovať s inou nosnou frekvenciou striedavého prúdu. Podmienkou je, aby sa v prijímacej stanici príslušným filtrom opäť vybrala iba tá frekvencia, ktorá náleží tejto stanici. Tu sa prijímané signály následne zosilnia a usmernia. Tým nadobudnú opäť charakter jednosmerných prúdových či bezprúdových impulzov, dešifrovateľných prijímacím ďalekopisným prístrojom.
Predmetné dve koncové prenosové zariadenia Siemens z rokov 1940 a 1942 poskytujú možnosť zapojiť konkrétny dialnopisný prístroj všetkými tu spomenutými spôsobmi. Pre komunikáciu s miestnym účastníkom slúži dvojdrôtový výstup, pracujúci s jednoduchým prúdom. Pre komunikáciu so vzdialeným účastníkom ponúka štvordrôtové zapojenie (dva drôty pre vysielanie, dva pre príjem; tento systém teda umožňuje duplexnú prevádzku dvoch ďalekopisných prístrojov proti sebe) pracujúce s dvojakým prúdom. Pre pripojenie ďalekopisného prístroja na diaľkový kábel slúži súbor jednotónovej telegrafie, pričom zdrojom striedavého prúdu stanovenej frekvencie je elektrónkový generátor. Obidve koncové zariadenia boli pravdepodobne vyrábané pôvodne pre vojenské účely, po skončení druhej svetovej vojny ich však v období počiatkov výstavby železničnej ďalekopisnej siete využívali aj ČSD.
