Prepojovač šnúrový skriňový s klapkami MB
Základný princíp telefónneho spojenia spočíva v kombinácii Bellovho slúchadla (elektromagnet, rozkmitávajúci priľahlú membránu v závislosti od zmien intenzity prúdu vo vinutí elektromagnetu) a Hughesovho mikrofónu (membrána rozkmitávajúca uhlíkové čiastočky, zapojené do elektrického obvodu s batériou, napájajúceho elektromagnet slúchadla; zmena prechodového odporu rozkmitávaných uhlíkových čiastočiek moduluje prúd v obvode), spojených navzájom líniovým vedením.
Pre spojovanie vzdialenejších staníc bez prílišného útlmu je ďalej nevyhnutné prenášať elektrický signál pri nižších prúdoch a vyšších napätiach. To sa dosiahlo vstavaním oddeľovacích transformátorkov do okruhu mikrofónu, čím sa galvanicky oddelil miestny okruh mikrofónu od okruhu diaľkového vedenia slúchadiel; v dôsledku toho prebieha diaľkovým okruhom len striedavý prúd s pomerne vysokým napätím a nízkou intenzitou. Ďalej je súčasťou telefónnej siete návestné zariadenie, vyzývajúce cieľovú stanicu na prevzatie hovoru. Využívanie telefónneho vedenia aj pre návestenie (vyzváňanie) je umožnené vidlicovým vypínačom, zapínaným zavesením slúchadla na vidlicu, ktorý počas návestenia odpája okruh mikrofónu. Všetky tieto vynálezy sa objavili v priebehu tretej štvrtiny 19. stor.
V železničnej službe sa telefónne zariadenia začali používať už v priebehu 80. rokov 19. stor., najskôr pre spojenie medzi stanicou a pracoviskami na trati, alebo v rámci stanice, pričom išlo vždy o telefóny sústavy miestnej batérie (MB). Vzájomnú komunikáciu v telefónnej sieti, obsahujúcej viac, než dvoch účastníkov umožňovali manuálne telefónne prepojovače, doplňujúce zariadenie štandardnej účastníckej stanice sústavy MB v prepojovacej stanici. Do tohto prepojovača bola každá zúčastnená linka zapojená svojím líniovým vedením, ukončeným zvierkou a účastníckou návestnou padacou klapkou, identifikujúcou volajúceho účastníka. Ak si želala ktorákoľvek z liniek komunikovať s inou linkou, spojila sa najprv s obsluhou manuálneho prepojovača v ústrednej stanici. Prichádzajúce volanie sa v ústrednej stanici signalizovalo spadnutím účastníckej návestnej klapky volajúceho, na čo obsluha ústrednej stanice reagovala pripojením svojho telefónneho prístroja prepojovacou šnúrou do zvierky volajúceho. Po vypočutí žiadosti volajúceho prepojila obsluha svoj prístroj s linkou volaného, svojím induktorom (resp. iným signálnym zariadením) mu signalizovala prichádzajúci hovor a následne prepojila volaného a volajúceho. Súčasne zdvihla spadnuté návestné klapky. Skončenie hovoru signalizovala jedna z volajúcich staníc (alebo obidve) zatočením kľuky induktora svojho prístroja, čo sa prejavilo v ústredni spadnutím tzv. záverečnej návestnej klapky, zapojenej do prepojovacej šnúry. Na to reagovala ústredňa odpojením obidvoch účastníkov a uvedením prepojovacieho zaradenia do východiskového stavu.
Obvyklým typom prepojovača pre vyššie výkony (obvykle pre 100 účastníkov) je tzv. dvojšnúrový prepojovač. Je charakteristický prepojovacími šnúrami, v ktorých sú – okrem závernej klapky – vložené aj trojpolohové manipulačné kľúče, zapájajúce vlastný telefón obsluhovacej stanice. Prosté prepínanie tohto kľúča umožňuje obsluhe ústrednej stanice komunikovať s jedným, či s druhým účastníkom, alebo ich spojiť navzájom (pri súčasnom odpojení telefónu obsluhovacej stanice). Jeden koniec prepojovacej šnúry sa obvykle označuje ako dopytový, druhý ako hovorový.
Predmetný zbierkový predmet predstavuje štandardný dvojšnúrový manuálny prepojovač firmy TESLA, pochádzajúci zo začiatku druhej polovice 20. stor. Všetky zariadenia sú v ňom umiestnené do hranolovitej drevenej skrine, doplnenej v strede svojej výšky na čelnej strane vodorovnou pracovnou plochou. Na tejto ploche sú umiestnené manipulačné kľúče, dopytové a hovorové svorky celkom dvanástich prepojovacích šnúr, ako aj číselnica (pravdepodobne sekundárne doplnená), umožňujúca komunikáciu prepojovača s nadradenou automatickou ústredňou. Na čelnej zvislej stene vodorovnej pracovnej plochy je v jej pravej časti umiestnený induktor pre volanie v systéme MB. Nad vodorovnou pracovnou plochou je na zvislej stene skrine umiestnených celkom 85 účastníckych a 12 záverečných klapiek, pod nimi sa nachádza 8 radov zvierok a signálnych žiaroviek (tie identifikujú prichádzajúci hovor z nadradených automatických ústrední). Na ľavej bočnej stene prepojovača je v jej hornej časti umiestnený pevný hák s mikrotelefónom v bakelitovom puzdre, pripojenom na skriňu prepojovača šnúrou s textilným opletom.
Zbierkový predmet bol získaný prevodom v roku 1992 zo železničnej stanice Plešivec, bezprostredne po ukončení jej prevádzky. Umiestnený je v bratislavskom depozitári MDC.
