Zapojovač reléový DZ 61 s mikrofónom
Základný princíp telefónneho spojenia spočíva v kombinácii Bellovho slúchadla (elektromagnet, rozkmitávajúci priľahlú membránu v závislosti od zmien intenzity prúdu vo vinutí elektromagnetu) a Hughesovho mikrofónu (membrána rozkmitávajúca uhlíkové čiastočky, zapojené do elektrického obvodu s batériou, napájajúceho elektromagnet slúchadla; zmena prechodového odporu rozkmitávaných uhlíkových čiastočiek moduluje prúd v obvode), spojených navzájom líniovým vedením.
Pre spojovanie vzdialenejších staníc bez prílišného útlmu je ďalej nevyhnutné prenášať elektrický signál pri nižších prúdoch a vyšších napätiach. To sa dosiahlo vstavaním oddeľovacích transformátorkov do okruhu mikrofónu, čím sa galvanicky oddelil miestny okruh mikrofónu od okruhu diaľkového vedenia slúchadiel; v dôsledku toho prebieha diaľkovým okruhom len striedavý prúd s pomerne vysokým napätím a nízkou intenzitou. Ďalej je súčasťou telefónnej siete návestné zariadenie, vyzývajúce cieľovú stanicu na prevzatie hovoru. Využívanie telefónneho vedenia aj pre návestenie (vyzváňanie) je umožnené vidlicovým vypínačom, zapínaným zavesením slúchadla na vidlicu, ktorý počas návestenia odpája okruh mikrofónu. Všetky tieto vynálezy sa objavili v priebehu tretej štvrtiny 19. stor.
Najstaršou formou telefónnych prístrojov sú telefóny sústavy miestnej batérie (MB; okruh mikrofónu tu napája batéria v mieste telefónneho prístroja, pre návestenie hovoru sa používa striedavý prúd z induktoru; výhodou tohto systému je vysoká spoľahlivosť, keďže výkonný vyzváňací induktor dokáže prekonať nástrahy aj menej kvalitného líniového vedenia a napájací prúd mikrofónu nezávisí od jeho kvality vôbec). Ich zdokonalením vznikla postupom času telefónna sústava selektorová (zdokonaľovala návestnú sústavu líniovo zapojených viacerých telefónov sústavy MB, ktorá umožňovala spustiť vyzváňanie len vo vybranej stanici), sústava ÚB (významne zjednodušila zariadenie telefónnej stanice nahradením komplikovaného signálneho induktoru i mikrofónnej miestnej batérie tzv. ústrednou batériou, umiestnenou v mieste telefónnej ústredne) a nakoniec i sústava aut (manuálnu voľbu v telefónnych ústredniach sústavy ÚB nahradila automatickou; na účastníckych telefónnych prístrojoch sa to prejavilo zavedením tzv. číselnice).
V železničnej službe sa telefónne zariadenia začali používať už v priebehu 80. rokov 19. stor., najskôr pre spojenie medzi stanicou a pracoviskami na trati, alebo v rámci stanice, pričom išlo vždy o telefóny sústavy MB. V dôsledku toho sa vo výbave dopravných kanceláriách objavilo viacero telefónnych prístrojov MB, z ktorých každý slúžil pre komunikáciu s iným služobným miestom (obsluha stavadla, závorárske stanovište, hradlá, hlásky, výpravcovia susedných staníc, depo apod.). V snahe zjednodušiť telefonickú komunikáciu výpravcu sa v časoch po druhej svetovej vojne objavili zariadenia, nazývané zapojovač. Ich účelom bolo znížiť veľký počet telefónnych prístrojov v dopravnej kancelárii sústredením prichádzajúcich hovorov z viacerých liniek do jediného telefónneho prístroja. Každej zaústenej linke bola v tomto zapojovači pridelená jedna návestná klapka, signalizujúca prichádzajúci hovor, a jeden manipulačný kľúč, ktorého obsluhou bolo možné spojiť túto linka s vlastným telefónnym prístrojom výpravcu. Modernejšie zariadenia umožňovali zapojovať nielen linky sústavy MB, ale aj sústav ÚB, či aut. Zariadenie neumožňovalo prepojovať jednotlivé zaústené linky medzi sebou navzájom.
Od 60. rokov 20. stor. začali byť najstaršie železničné zapojovače prvej generácie so signálnymi mechanickým klapkami a manuálne obsluhovanými manipulačnými kľúčmi vymieňané za novšie zariadenia, nahrádzajúce mechanické prvky reléovými sadami, umiestňovanými v oddelenej reléovej skrini. Nová technika nielen zjednodušovala a uľahčovala obsluhu zapojovača, ale vytvárala aj priestor pre vytvorenie nových funkcií zariadenia; išlo najmä o možnosť podržať prebiehajúci hovor v prípade, ako je počas neho obsluha zapojovača nútená prihlásiť sa na inom spoji (čo bolo veľmi vítané najmä v prípade hovorov na selektorovej linke, alebo spoji automatickej ústredne).
Predmetný zbierkový predmet reprezentuje obsluhovaciu skrinku reléového zapojovača DZ 61, pochádzajúceho za začiatku 60. rokov 20. stor. Jej základom je hranolovitá plechová skrinka so šikmou lomenou prednou stenou. Na pravej strane jej hornej časti sa nachádza celkom 40 linkových presvetľovaných tlačidiel v 4 radoch, pod nimi sa nachádza jeden rad pomocných tlačidiel (vybavovacie, uvádzajúce zariadenie do kľudového stavu, pridržiavacie pre pridržanie už prebiehajúceho hovoru počas prijatia iného, vyzváňacie pre vysielanie volacieho prúdu do spojov MB, ďalej tlačidla spoluhovoru, pre ovládanie rozhlasu apod.). Na ľavej strane hornej časti je umiestnený reproduktor hlasného telefónu a jeho ovládacie prvky. V spodnej časti prednej steny je v ľavo vidlica s mikrotelefónom, vpravo číslenica umožňujúca komunikáciu so selektorovými linkami decentralizovanej sústavy, alebo automatickými telefónnymi ústredňami. V ľavej bočnej stene je umiestnený mikrofón hlasného telefónu, ktorý slúži aj pre vstup do staničného rozhlasového zariadenia. V pravej bočnej stene je kľuka induktoru náhradného zdroja volacieho prúdu.
Zbierkový predmet bol získaný vlastným zberom v roku 2006 na Stredom odbornom učilišti železničnom v Bratislave. Je umiestnený v depozitári MDC Bratislava.
