Veľká rozľahlosť železničných prevádzkových pracovísk vyžadovala už od vzniku železničnej dopravy riešiť otázku efektívnej vzájomnej komunikácie medzi tam pracujúcimi zamestnancami. Ak pre spojenie medzi pracovníkmi s pevným stanovišťom (výpravca, signalista, výhybkár) boli od 80. rokov 19. stor. postupne zavádzané telefóny, komunikačný problém ostatných (vozňoví zapisovači, tranzitéri, posunovacie čaty) sa riešil po dlhý čas len obmedzeným sortimentom jednoduchých viditeľných, či počuteľných signálov píšťalkou, trúbkou alebo rušňovou píšťalou.
Rýchly vývoj bezdrôtovej oznamovacej techniky najmä v priebehu druhej svetovej vojny sprístupnil už v druhej polovici 50. rokov 20. stor. aj pre železničné účely jednoduché prenosné rádiostanice. Prvým typom, použitým najmä pre účely komunikácie medzi vozňovým zapisovačom a vozňovou technickou kanceláriou boli elektrónkové rádiostanice Orlík. Boli používali až do polovice 60. rokov 20. stor., kedy boli nahradené novšími prístrojmi Racek. Tieto rádiostanice pracovali v simplexnom režime (mikrofón slúžil ako slúchadlo), frekvenčné rozmedzie bolo 156 – 174 MHz, ich účinný dosah bol do cca 4 km a každý konkrétny prístroj mal možnosť výberu jednej z piatich frekvenčných kanálov. V konštrukcii rádiostanice sa už – vedľa miniatúrnych elektróniek – objavili aj germániové tranzistory.
Zariadenie je produktom závodu TESLA Pardubice a konštrukčne pochádza z roku 1963. Skladá sa zo zdrojovej a z vysielacej časti, ktoré možno používať oddelene (po prepojení spojovacím káblom), alebo spoločne (konektory sa prepoja priamo). Anténa sa pripája na vysielaciu časť, mikrofón na zdrojovú (mikrofón i anténa však na predmetnom zbierkovom predmete chýba). U predmetného zbierkového predmetu je vysielacia časť spojená so sieťovým zdrojom, na rozdiel od obvyklého usporiadania so zdrojovou časťou s akumulátormi NiCd.
Zbierkový predmet bol získaný v roku 2001 prevodom od košického pracoviska Správy telekomunikačnej a zabezpečovacej techniky ŽSR. Umiestnený je v depozitári MDC Bratislava.
