Zapojovač stolný päťklapkový
Základný princíp telefónneho spojenia spočíva v kombinácii Bellovho slúchadla (elektromagnet, rozkmitávajúci priľahlú membránu v závislosti od zmien intenzity prúdu vo vinutí elektromagnetu) a Hughesovho mikrofónu (membrána rozkmitávajúca uhlíkové čiastočky, zapojené do elektrického obvodu s batériou, napájajúceho elektromagnet slúchadla; zmena prechodového odporu rozkmitávaných uhlíkových čiastočiek moduluje prúd v obvode), spojených navzájom líniovým vedením.
Pre spojovanie vzdialenejších staníc bez prílišného útlmu je ďalej nevyhnutné prenášať elektrický signál pri nižších prúdoch a vyšších napätiach. To sa dosiahlo vstavaním oddeľovacích transformátorkov do okruhu mikrofónu, čím sa galvanicky oddelil miestny okruh mikrofónu od okruhu diaľkového vedenia slúchadiel; v dôsledku toho prebieha diaľkovým okruhom len striedavý prúd s pomerne vysokým napätím a nízkou intenzitou. Ďalej je súčasťou telefónnej siete návestné zariadenie, vyzývajúce cieľovú stanicu na prevzatie hovoru. Využívanie telefónneho vedenia aj pre návestenie (vyzváňanie) je umožnené vidlicovým vypínačom, zapínaným zavesením slúchadla na vidlicu, ktorý počas návestenia odpája okruh mikrofónu. Všetky tieto vynálezy sa objavili v priebehu tretej štvrtiny 19. stor.
Najstaršou formou telefónnych prístrojov sú telefóny sústavy miestnej batérie (MB; okruh mikrofónu tu napája batéria v mieste telefónneho prístroja, pre návestenie hovoru sa používa striedavý prúd z induktoru; výhodou tohto systému je vysoká spoľahlivosť, keďže výkonný vyzváňací induktor dokáže prekonať nástrahy aj menej kvalitného líniového vedenia a napájací prúd mikrofónu nezávisí od jeho kvality vôbec) v nástennom usporiadaní.
V železničnej službe sa telefónne zariadenia začali používať už v priebehu 80. rokov 19. stor., najskôr pre spojenie medzi stanicou a pracoviskami na trati, alebo v rámci stanice, pričom išlo vždy o telefóny sústavy MB. V dôsledku toho sa vo výbave dopravných kanceláriách objavilo viacero telefónnych prístrojov MB, z ktorých každý slúžil pre komunikáciu s iným služobným miestom (obsluha stavadla, závorárske stanovište, hradlá, hlásky, výpravcovia susedných staníc, depo apod.). V snahe zjednodušiť telefonickú komunikáciu výpravcu sa v časoch po druhej svetovej vojne objavili zariadenia, nazývané zapojovač. Ich účelom bolo znížiť veľký počet telefónnych prístrojov v dopravnej kancelárii sústredením prichádzajúcich hovorov z viacerých liniek do jediného telefónneho prístroja. Každej zaústenej linke je v tomto zapojovači pridelená jedna návestná klapka, signalizujúca prichádzajúci hovor, a jeden manipulačný kľúč, ktorého obsluhou možno spojiť túto linka s vlastným telefónnym prístrojom výpravcu. Zariadenie však neumožňovalo prepojovať jednotlivé zaústené linky medzi sebou navzájom.
Najjednoduchším zapojovačom je tzv. päťklapkový zapojovač. Je umiestnený v tmavej hranolovitej dubovej skrinke rozmerov 294 x 230 x 195 mm, ukladanej na stôl výpravcu. Na jeho čelnej zvislej stene sú umiestnené návestné klapky a manipulačné kľúče piatich zaústených liniek. Táto stena je odklopná, čo umožňuje jednoduchý prístup ku vnútorným zariadeniam zapojovača. Na obidvoch bočných zvislých stenách zapojovača sú umiestnené šesťpólové zásuvky pre pripojenie celkom dvoch telefónnych prístrojov.
Zbierkový predmet bol získaný vlastným zberom pravdepodobne v roku 1983. Je umiestnený v expozícii Múzea dopravy STM.
