Základný princíp telefónneho spojenia spočíva v kombinácii Bellovho slúchadla (elektromagnet, rozkmitávajúci priľahlú membránu v závislosti od zmien intenzity prúdu vo vinutí elektromagnetu) a Hughesovho mikrofónu (membrána rozkmitávajúca uhlíkové čiastočky, zapojené do elektrického obvodu s batériou, napájajúceho elektromagnet slúchadla; zmena prechodového odporu rozkmitávaných uhlíkových čiastočiek moduluje prúd v obvode), spojených navzájom líniovým vedením.
Pre spojovanie vzdialenejších staníc bez prílišného útlmu je ďalej nevyhnutné prenášať elektrický signál pri nižších prúdoch a vyšších napätiach. To sa dosiahlo vstavaním oddeľovacích transformátorkov do okruhu mikrofónu, čím sa galvanicky oddelil miestny okruh mikrofónu od okruhu diaľkového vedenia slúchadiel; v dôsledku toho prebieha diaľkovým okruhom len striedavý prúd s pomerne vysokým napätím a nízkou intenzitou. Ďalej je súčasťou telefónnej siete návestné zariadenie, vyzývajúce cieľovú stanicu na prevzatie hovoru. Využívanie telefónneho vedenia aj pre návestenie (vyzváňanie) je umožnené vidlicovým vypínačom, zapínaným zavesením slúchadla na vidlicu, ktorý počas návestenia odpája okruh mikrofónu. Všetky tieto vynálezy sa objavili v priebehu tretej štvrtiny 19. stor.
V železničnej službe sa telefónne zariadenia začali používať už v priebehu 80. rokov 19. stor., najskôr pre spojenie medzi stanicou a pracoviskami na trati, alebo v rámci stanice, pričom išlo vždy o telefóny sústavy miestnej batérie. Vzhľadom na nízky počet navzájom komunikujúcich telefónnych staníc pre ich prepojovanie postačovali jednoduché manuálne prepojovače. Výhody flexibilnej telefónnej komunikácie však čoskoro spôsobili vzrast počtu telefónnych staníc nad mieru zvládnuteľnú manuálnymi prepojovacími zariadeniami a viedli k automatizácii telefónneho prepojovania. Pre tento účel boli použité telefóny sústavy ústrednej batérie (ÚB), ktoré boli významným zjednodušením pôvodných telefónov s miestnou batériou (MB). Toto zjednodušenie spočívalo v odstránení zdroja mikrofónneho prúdu (batérie) i vyzváňacieho prúdu (induktoru) z miesta telefónnej pobočky. Jedno i druhé nahradila ústredná batéria (resp. zdroj) v mieste ústredne. Systém síce vyžadoval vysokú kvalitu spojovacieho vedenia, tento požiadavok bol v čase zriaďovania prvých telefónnych sietí už ľahko splniteľný. Volanie na prvotných manuálnych ústredniach systému ÚB sa uskutočňovalo prostým sňatím mikrotelefónu účastníckeho prístroja z vidlice (t. j. zopnutím vidlicového vypínača), čo sa v ústredni prejavilo rozsvietením signálnej žiarovky. Obsluha manuálnej ústredne potom vyslala do vedenia žiadaného účastníka návestný prúd a následne sprostredkovala hovor.
Náhrada manuálnej obsluhy ústredne ÚB automatickým zariadením bolo umožnené vynálezom zariadenia zvaného volič Američana A. B. Strowgera z roku 1891; vynález bol v roku 1898 podstatne zdokonalený. Základom voliča je otočné ramienko, napojené po zdvihnutí mikrotelefónu volajúceho účastníka do jeho účastníckej linky a prepájajúce túto linku s linkou volaného účastníka, po otočení do žiaducej polohy. Otočenie zabezpečuje krokovacie zariadenie (rohatka so západkou) pomocou pohybového elektromagnetu, pripojeného na linku volajúceho účastníka. Ten pri vytočení čísla, prideleného v telefónnej sieti volanému účastníkovi vyvolá číselnicou svojho telefónneho prístroja v linke sériu elektrických impulzov v počte zodpovedajúcom vybranému číslu. Kotva pohybového elektromagnetu vykoná počet krokov, zodpovedajúci počtu impulzov a natočí ramienko voliča do žiadanej polohy, čím spojí volajúceho s volaným. Tento princíp bol neskôr významne zdokonalený.
Štandardný telefónny prístroj sústavy ÚB je pre použitie v systéme automatickej ústredne na svojej čelnej strane doplnený číselnicou, charakteristickou kotúčom s očíslovanými otvormi na časti svojho obvodu. Pri voľbe vybraného čísla volajúci účastník natočí kotúč proti tlaku vratnej pružiny do polohy, zodpovedajúcej tomuto číslu. Počas návratu kotúča do východiskovej polohy číselnica rozpojí a opätovne zapojí elektrický obvod účastníckej linky toľkokrát, koľkokrát sa má v automatickej ústredni pohnúť kotva elektromagnetu pri natáčaní ramienka voliča do žiadanej polohy. Takto usporiadaný telefónny prístroj sa označuje ako prístroj sústavy AUT.
Predmetný stolný telefónTesla vz. „K“ sústavy AUT pochádza pravdepodobne z 50. rokov 20. stor. a zodpovedá vzoru W 28 Siemens-Halske nemeckej ríšskej pošty, ktorý upravil dosadením bakelitovej vidlice pre mikrotelefón a modernejšej číselnice typu N 38 Siemens a. V ČSR ho vyrábala firma Elektrotechna a. s. (po roku 1948 TESLA Karlín), neskôr aj firma TESLA Liptovský Hrádok. Základom prístroja je čierna bakelitová, dobovo módne dizajnovaná skrinka s číselnicou na jej čelnej strane a pohyblivou bakelitovou vidlicou pre mikrotelefón. Puzdro mikrotelefónu je takisto vyhotovené z bakelitu. Pripojené je k telesu telefónu telefónnou šnúrou s textilným opletom. Tieto prístroje boli na železnici štandardne používané pre všeobecnú komunikáciu s ústrednými miestami železničnej správy až do 80. rokov 20. stor.
Zbierkový predmet bol získaný nálezom v roku 1983. Umiestnený je v expozícii Múzea dopravy STM.