Veľká rozľahlosť železničných prevádzkových pracovísk vyžadovala už od vzniku železničnej dopravy riešiť otázku efektívnej vzájomnej komunikácie medzi tam pracujúcimi zamestnancami. Ak pre spojenie medzi pracovníkmi s pevným stanovišťom (výpravca, signalista, výhybkár) boli od 80. rokov 19. stor. postupne zavádzané telefóny, komunikačný problém ostatných (vozňoví zapisovači, tranzitéri, posunovacie čaty) sa riešil po dlhý čas len obmedzeným sortimentom jednoduchých viditeľných, či počuteľných signálov píšťalkou, trúbkou alebo rušňovou píšťalou.
Rýchly vývoj bezdrôtovej oznamovacej techniky najmä v priebehu druhej svetovej vojny sprístupnil už v druhej polovici 50. rokov 20. stor. aj pre železničné účely jednoduché prenosné rádiostanice. Prvým typom, použitým najmä pre účely komunikácie medzi vozňovým zapisovačom a vozňovou technickou kanceláriou boli elektrónkové rádiostanice Orlík. Pracovali v simplexnom režime, frekevenčné rozmedzie bolo 34,8 – 35,4 MHz, ich účinný dosah bol do cca 1,5 km a každý konkrétny prístroj bol naladený na jedinú frekvenciu, ktorú nebolo možné prepínať. Zariadenie je produktom závodu TESLA Pardubice a konštrukčne pochádza z roku 1952, kedy bolo odvodené z vojenskej rádiostanice RF 11, vyvinutej v roku 1948 vo Vojenských telegrafních dílnách Praha Kbely. V železničnej prevádzke sa rádiostanice Orlík používali až do polovice 60. rokov 20. stor., kedy boli nahradené novšími prístrojmi Racek.
Zbierkový predmet bol získaný v roku 1995 vlastným zberom na košickom pracovisku Správy oznamovacej a zabezpečovacej techniky ŽSR. Umiestnený je v depozitári MDC Bratislava.
