Súprava zvonková konzolová veľká dvojúderná
Pre spojenie medzi stanicami a početnými pracoviskami na šírej trati (strážnici trate, závorári) slúžili od počiatkov železničnej dopravy optické košové návestidlá. Vzhľadom na nevýhody tohto systému (zdĺhavosť signalizácie, zlá viditeľnosť pri nepriaznivom počasí) boli na našich železniciach od začiatku 60. rokov 19. stor. košové návestidlá postupne nahradzované priebežnými elektrickými zvonkovými signálnymi zariadeniami. Najdôležitejšie informácie („Vlak pôjde/nepôjde po správnej/nesprávnej koľaji, resp. z trate ku koncu/začiatku dráhy“, „Zastavte všetky vlaky“, „Pošlite pomocný rušeň“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi a lekármi“, „Vozne ušli“, „Nastavte hodiny“) boli pri tomto systéme vyjadrené skupinami zvonkových úderov s rôznymi intervalmi medzi jednotlivými údermi. Technicky bolo zariadenie realizované ako liatinový zvon (umiestnený na streche strážneho domu, na konzole upevnenej ku stene služobnej budovy alebo na samostatnom stojane), na ktorý udieralo kladivo, ovládané špeciálne upraveným hodinovým strojom. Ten bol spúšťaný elektrickým impulzom z miesta, odkiaľ sa návesť dávala (obvykle z niektorej z priľahlých staníc) a po každom jednotlivom údere sa automaticky zastavil. Prvé zvonkové zariadenia, uplatňované na území Slovenska od roku 1861 Spoločnosťou štátnej dráhy (StEG), používali ako elektrický impulz prerušenie stáleho jednosmerného prúdu. Koncom 19. stor. bola spoľahlivosť zvonkového návestenia výrazne zvýšená vybavovaním hodinového stroja s použitím impulzov striedavého prúdu z ručného induktoru.
V prípade, že služobné miesto sa nachádzalo na súbehu viacerých tratí, bolo na ňom inštalovaných toľko zvonkových prístrojov, koľko tratí popri služobnom mieste viedlo. Vtedy boli signály zvonkových prístrojov rôznych tratí pre zamedzenie vzájomnej zámeny navzájom odlíšené charakterom úderu. Pre jednu trať potom platil jednoduchý úder, pre druhú dvojúder, tvorený tesne za sebou nasledujúcimi údermi rôznej tóniny (teda na dva sústredne namontované zvony s odlišným ladením), ktoré boli však v zmysle návestného predpisu chápané, ako jeden úder.
Zvonkové zariadenia slúžili na našich železniciach spoľahlivo až do polovice 50. rokov 20. stor., kedy boli definitívne nahradené telefónom.
Predmetný zbierkový predmet reprezentuje veľkú dvojúdernú nástrešnú súpravu zvonkového návestidla s centrálnou nohou, určenú pre umiestnenie na priečelí služobnej budovy. Jeho základom je liatinová konzola, pripevnená na stenu budovy a nesúca na svojom konci nahor smerujúci oceľový tŕň. Na jeho hornom konci je teleso dvoch tesne nad sebou umiestnených liatinových zvonov a nad ním liatinová strieška štvorcového pôdorysu. Strieška súčasne nesie dva hriadele s bicími kladivkami (každé z jednej strany návestidla) a pákami pre zavesenie ťahadla k hodinovému stroju zvonkového návestidla na druhej strane (hodinový stroj bol v tomto prípade umiestnený v služobnej miestnosti a nie je súčasťou tohto zbierkového predmetu). Nežiaducemu tlmeniu zvuku zvonového úderu bránia listové perá, ktoré po údere odrazia bicie kladivá do primeranej vzdialenosti od zvonov.
Predmetná konzolová zvonková súprava bola získaná v roku 1992 na lučeneckom stavadle stanice Fiľakovo. V súčasnosti je umiestnená v expozícii Múzea dopravy STM.
