Súprava zvonková nástrešná so 4 nohami
Pre spojenie medzi stanicami a početnými pracoviskami na šírej trati (strážnici trate, závorári) slúžili od počiatkov železničnej dopravy optické košové návestidlá. Vzhľadom na nevýhody tohto systému (zdĺhavosť signalizácie, zlá viditeľnosť pri nepriaznvom počasí) boli na našich železniciach od začiatku 60. rokov 19. stor. košové návestidlá postupne nahradzované priebežnými elektrickými zvonkovými signálnymi zariadeniami. Najdôležitejšie informácie („Vlak pôjde/nepôjde po správnej/nesprávnej koľaji, resp. z trate ku koncu/začiatku dráhy“, „Zastavte všetky vlaky“, „Pošlite pomocný rušeň“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi a lekármi“, „Vozne ušli“, „Nastavte hodiny“) boli pri tomto systéme vyjadrené skupinami zvonkových úderov s rôznymi intervalmi medzi jednotlivými údermi. Technicky bolo zariadenie realizované ako liatinový zvon (umiestnené na streche strážneho domu, na konzole upevnenej ku stene staničnej budovy alebo na samostatnom stojane), na ktorý udieralo kladivo, ovládané špeciálne upraveným hodinovým strojom. Ten bol spúšťaný elektrickým impulzom z miesta, odkiaľ sa návesť dávala (obvykle z niektorej z priľahlých staníc) a po každom jednotlivom údere sa automaticky zastavil. Prvé zvonkové zariadenia, uplatňované na území Slovenska od roku 1861 Spoločnosťou štátnej dráhy (StEG), používali ako elektrický impulz prerušenie stáleho jednosmerného prúdu. Koncom 19. stor. bola spoľahlivosť zvonkového návestenia výrazne zvýšená vybavovaním hodinového stroja s použitím impulzov striedavého prúdu z ručného induktoru. Zvonkové zariadenia slúžili na našich železniciach spoľahlivo až do polovice 50. rokov 20. stor., kedy boli definitívne nahradené telefónom.
Predmetný zbierkový predmet reprezentuje veľkú nástrešnú súpravu zvonkového návestidla so štyrmi nohami, určenú pre umiestnenie na hrebeni sedlových striech strážnych domov alebo stanovíšť závorárov. Toto usporiadanie reprezentuje pravdepodobne najstaršiu podobu tohto druhu zariadení. Jeho základom je liatinová strieška obdĺžnikového pôdorysu s mierne vyvýšeným stredom, ktorú nesú štyri liatinové nohy, ukotvené do trámov strechy. V strede strechy je prostredníctvom ozdobnej liatinovej matky upevnený tŕň, na ktorom je zavesený zvon. Strecha súčasne nesie hriadeľ s bicím kladivom na jednej a pákou pre zavesenie ťahadla k hodinovému stroju zvonkového návestidla na druhej strane (hodinový stroj bol v tomto prípade umiestnený v služobnej miestnosti strážneho domu a nie je súčasťou tohto zbierkového predmetu). Nežiaducemu tlmeniu zvuku zvonového úderu bráni listové pero, ktoré po údere odrazí bicie kladivo do primeranej vzdialenosti od zvonu.
Predmetná nástrešná zvonková súprava bola získaná v roku 1984 na bývalom hradle Vápenka medzi stanicami Bratislava – Lamač a Devínska Nová Ves. V súčasnosti je umiestnená v expozícii Múzea dopravy STM.
