Pre spojenie medzi stanicami a početnými pracoviskami na šírej trati (strážnici trate, závorári) slúžili od počiatkov železničnej dopravy optické košové návestidlá. Vzhľadom na nevýhody tohto systému (zdĺhavosť signalizácie, zlá viditeľnosť pri nepriaznvom počasí) boli na našich železniciach od začiatku 60. rokov 19. stor. košové návestidlá postupne nahradzované priebežnými elektrickými zvonkovými signálnymi zariadeniami. Najdôležitejšie informácie („Vlak pôjde/nepôjde po správnej/nesprávnej koľaji, resp. z trate ku koncu/začiatku dráhy“, „Zastavte všetky vlaky“, „Pošlite pomocný rušeň“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi“, „Pošlite pomocný rušeň s robotníkmi a lekármi“, „Vozne ušli“, „Nastavte hodiny“) boli pri tomto systéme vyjadrené skupinami zvonkových úderov s rôznymi intervalmi medzi jednotlivými údermi. Technicky bolo zariadenie realizované ako liatinový zvon (umiestnené na streche strážneho domu, na konzole upevnenej ku stene staničnej budovy alebo na samostatnom stojane), na ktorý udieralo kladivo, ovládané špeciálne upraveným hodinovým strojom. Ten bol spúšťaný elektrickým impulzom z miesta, odkiaľ sa návesť dávala (obvykle z niektorej z priľahlých staníc) a po každom jednotlivom údere sa automaticky zastavil. Prvé zvonkové zariadenia, uplatňované na území Slovenska od roku 1861 Spoločnosťou štátnej dráhy (StEG), používali ako elektrický impulz prerušenie stáleho jednosmerného prúdu. Koncom 19. stor. bola spoľahlivosť zvonkového návestenia výrazne zvýšená vybavovaním hodinového stroja s použitím impulzov striedavého prúdu z ručného induktoru. Zvonkové zariadenia slúžili na našich železniciach spoľahlivo až do polovice 50. rokov 20. stor., kedy boli definitívne nahradené telefónom.
Predmetný zbierkový predmet reprezentuje samostatne stojaci zvonkový prístroj. Tvorí ho zvislý plechový plášť, uzatvorený na obidvoch koncoch liatinovými vekami. Spodné veko slúži pre upevnenie prístroja na základ, horné chráni vnútorné zariadenia pred účinkami poveternosti a tvorí podstavec pre tŕň s vlastným zvonom a kruhovou liatinovou strieškou, nesúcou bicie kladivo. Toto kladivo je poháňané tiahlom, vedeným osou tŕňa a spojeným s výslednou pákou hodinového stroja, umiestneného v plechovom telese zvonkového prístroja. Nežiaducemu tlmeniu zvuku zvonového úderu bráni listové pero, ktoré po údere odrazí bicie kladivo do primeranej vzdialenosti od zvonu. Samotný hodinový stroj je vlastne prevodovka s čelnými ozubenými kolesami. Jej pohon zabezpečuje závažie, zavesené prostredníctvom kladkového mechanizmu na lane, ukončenom na navijaku s počiatočným ozubeným kolesom prevodovky. Závažie možno vytiahnuť do najvyššej polohy kľukou, nasadzovanou na štvorhran navijaku, ktorého otáčanie v smere navíjania umožňuje jeho voľnobežkové spojenie s počiatočným ozubeným kolesom. Nadmernému roztočeniu prevodovky bráni ventilátor na rýchlo sa otáčajúcom koncovom ozubenom kolese. Spúšťanie hodinového stroja zabezpečuje spúšťací pákový mechanizmus s dvoma elektromagnetmi, napojenými nadzemným elektrickým vedením na vzdialený induktor. Tento mechanizmus súčasne zabezpečuje samočinné zastavenie hodinového stroja po tom, čo zvonkový prístroj vykonal jeden úder na zvon, t. j. po určenom pootočení kolesa, ktoré pomocou palcov pohybuje výslednou pákou. Celý mechanizmus je prístupný dverami v plechovom plášti zvonkového prístroja. Zvonkové prístroje tohto tvaru boli veľmi rozšírené od konca 19. stor. prakticky po všetkých hlavných železničných tratiach celej rakúsko-uhorskej monarchie. Pre svoj charakteristický tvar získali priliehavú prezývku „Číňan“. Predmetný prístroj bol získaný v roku 1985 v železničnej stanici Brankovice. V súčasnosti sa nachádza v expozícii Múzea dopravy STM Bratislava.
