V dnešnom pokračovaní článkov z histórie dopravy by sme chceli svojim spôsobom nadviazať na júlové číslo Žsemaforu a priblížiť čitateľom ďalšie zo zariadení rušňového vodného hospodárstva - vodárenské parné kotle. Tieto neboli až tak známou súčasťou železníc a železničnej prevádzky ako napríklad vodné žeriavy, pretože boli „skryté“ pred očami verejnosti v budovách vodární a strojovní. Ale napriek tomu si zaslúžia pozornosť, pretože vo svojej dobe boli nenahraditeľnými pomocníkmi železničiarov.

Vodárenské kotle boli súčasťou čerpacích staníc, pomocou ktorých sa plnili vodojemy. Ich úlohou bola najmä výroba pary pre parné čerpadlá (ak bol kotol umiestnený priamo pod vodojemom, tak v zime bránil zamŕzaniu vody vo vodojeme). V prevádzke sa samozrejme používali aj iné zdroje energie pre pohon čerpadiel (veterný pohon, pohon remeňom alebo ozubeným prevodom od lokomobily a pod.), ale práve sústava parný kotol – parné čerpadlo bola najrozšírenejšia. Neskôr boli takéto sústavy nahrádzané odstredivými čerpadlami s pohonom spaľovacím motorom alebo elektromotorom. Vodárenské kotle bývali koncipované predovšetkým ako stojaté, ležaté kotle sa vyskytovali skôr ojedinele. Ich veľkosť, resp. veľkosť výhrevnej plochy, a teda aj výkon kotla závisel od výkonnosti vodárne. Najčastejšie sa stavali kotle s výhrevnou plochou 9,5, 15 alebo 25 m².

Bežný stojatý vodárenský parný kotol bol na podlahe postavený prostredníctvom liatinového podstavca, ktorý zároveň tvoril popolník. Zboku podstavca boli preto malé dvierka, ktorými sa vyberal popol. Samotný kotol tvorili tri časti ukryté v nitovanom plášti - pec, dymnica a medzi nimi časť s rúrami. Pec bola samozrejme v spodnej časti kotla. Zboku mala otvor s dvierkami, ktorým obsluhujúci pracovník prikladal palivo na rošt. Horúce plyny a dym, ktoré sa horením uvoľňovali z paliva, prechádzali cez rúry do dymnice a ďalej do komína. Svoju prácu však vykonávali hlavne v peci a v rúrach. Tie boli obklopené vodou, ktorá sa ohrievala, vrela a vytvárala potrebnú tlakovú paru (bežný prevádzkový tlak pary v takýchto kotloch bol 5 – 8 atmosfér). Vrchnú časť kotla tvorila dymnica, ktorá bola buď ako pokračovanie kotla, alebo ako kužeľovitý nadstavec prinitovaný k vrchu plášťa.

Tak ako každý parný kotol, musí mať aj vodárenský kotol určité zariadenia, ktoré tvoria jeho povinnú a potrebnú výstroj. Na vrchu kotla (resp. zboku vo vrchnej časti) bývali umiestnené najmä dva pákové poisťovacie ventily, kohút manometra a regulátor, ktorým sa ovládalo množstvo pary púšťanej potrubím k spotrebiču – parnému stroju vodného čerpadla. V hornej polovici plášťa sú umiestnené tri skúšacie kohúty, vodoznak, štítok najnižšieho stavu vody a plniaci otvor, ktorým sa kotol plnil vodou v studenom stave. V spodnej časti kotla je vypúšťací otvor a napájacia hlava a už spomínané pecné dvere. Okrem toho je na celom plášti niekoľko vymývacích otvorov a jeden prehliadací otvor, ktorým sa kontrolovali vnútorné časti kotla.

Jeden takýto vodárenský parný kotol sa nachádza v zbierkach Múzejno-dokumentačného centra ŽSR VVÚŽ. Pochádza zo zrušenej vodárne v Koniarovciach, odkiaľ sa ho podarilo získať v roku 1989 aj spolu s parným strojom a plunžrovým čerpadlom. Zachoval sa v pomerne nekompletnom stave, chýbali mu poisťovacie ventily, niektoré vymývky, kryt prehliadacieho otvoru, vodoznak, skúšobné kohúty, napájacia hlava, rošt a nekompletný bol aj vypúšťací kohút. V lete roku 2009 bol kotol zreštaurovaný do vystavovateľného stavu s tým, že boli doplnené dostupné časti. Následne bol umiestnený do expozície vodárenstva v Železničnom múzeu Bratislava východ.

Fotogaléria

 Zatiaľ nebol pridaný žiadny príspevok. Pridajte ho ako prvý.

Vyhľadávanie

Zadajte prosím minimálne 3 znaky.

Prezentácia

Články

• Aktuality
• Vývoj železníc na Slovensku
• Reportáže
• Články

Sponzori stránky & reklama

Najbližšie podujatia - Január 2011

Aktuálne plagáty

Linky na iné stránky

• Zobraziť všetky